Intervallum Lucidum

Zaujalo ma pár článkov jednej tunajšej blogerky ohľadom historicity evanjélií, za ktoré jej týmto ďakujem. Nech mi odpustí, ak si nesprávne domýšľam, že ich účelom bola evanjelizácia predkladaním historických dôkazov o existencií Ježiša Krista tu na Zemi.. možno len chcela informovať neznalých.

Predtým než prejdem k podstate tohto môjho článku, ktorá je určená skôr veriacemu kresťanskému publiku a tkvie viac v dišpute o božskosti Ježiša Krista ako o jeho historickosti, musím úvodom uviesť zopár poznámok k tomu, do akej miery sa v histórií považujú niektoré udalosti za preukázané. Je to dané viacerými faktormi. Ide najmä o množstvo nezávislých zdrojov, dejinný kontext, archeologické dôkazy a iné súvislosti, ktoré vytvárajú istú mieru pravdepodobnosti, že sa niečo stalo, niekto žil, niekto niečo niekde napísal atď. Ako ostražitého nehistorika ma však vždy zaujíma účel, na ktorý sa daná informácia má použiť. Čo sa chce existenciou určitej osoby dokázať – jednoducho ma okrem argumentácie a jej podloženosti zaujíma aj motivácia toho, kto niečo tvrdí.

Zoberme si napríklad Homérovu tvorbu. Historicky je pre nás ako ľudstvo dôležité to že sa jeho tvorba ako tak zachovala, poznáme jej obsah, ktorý má pre nás veľkú umeleckú hodnotu a vlastne – veľmi zjednodušene – až tak nezáleží na tom či Homér bol naozaj nejaký antický Grék ktorý žil vtedy a vtedy a nebol to napríklad iný Grék, ktorý vystupoval pod pseudonymom Homér. Podobné je to so Shakespearom napríklad. Nedávno som čítal zaujímavé teórie o tom, kto vlastne bol W. Shakespeare, aký mal pôvod, že písal pod pseudonymom atď. Osobne sa pre neistotu, ktorá existuje okolo Shakespearovho pôvodu, farby vlasov atď netrhám zo spania a to najmä preto, že som v kľude vďačný za to, že tu máme istú historickú pečať doby a jej obsah – dielo , ktoré bolo zachované je úžasné a môžme ho obdivovať ma aj tí po nás. Poslednou historickou postavou o ktorej sa zmienim je Július Cézar. Spomínam ho nielen preto, že je zo spomínaných troch osobností asi najpresnejšie a najdôveryhodnejšie historicky zdokumentovanou osobou, a to napriek tomu, že nie najmladšou, ale aj preto, že podľa viacerých prameňov sa mu prisudzovali nadprirodzené schopnosti. Niet sa čo čudovať dobyl skoro celý vtedy relevantný svet a vytvoril ríšu, ktorá nemala obdoby. Podstatnejšie je ale to, ako vieme že Cézar naozaj existoval. Keďže súdobý Rím netrpel núdzou o vzdelaných historikov a množstvo písomných a iných historických záznamov, máme nespočetné množstvo historických dôkazov o živote tohto Rimana. Okrem toho, že máme jeho autorské diela, existuje aj množstvo dôkazov od Cézarových nepriateľov, ktorý o ňom písali, archeologické nálezy atď. Keby teda dnes niekto chcel historicky vyvrátiť existenciu tohto vojvodcu, dostal by sa na úroveň Flat Earth Society (odporúčam vygoogliť 😉 a oprávnene by bol terčom úprimného výsmechu. Rovnako oprávnene je však terčom výsmechu aj ktokoľvek, kto hovorí vážne o tom, že Cézar mal nadprirodzené schopnosti. Existujú totiž písomnosti, ktoré o ňom pojednávajú ako o bohu, zmieňujú sa o ním vykonaných zázrakoch. No asi sa nenájde historik, ktorý by chcel dokázať božskosť Júlia Cézara. Ale predstavme si, že by som sa ním dnes chcel stať ja. Najskôr by som sa snažil potvrdiť jeho existenciu – čo by z vyššie uvedených dôvodov nebol problém. Potom by som vyhľadal všetky písomnosti pojednávajúce o Cézarovi ako o bohu o jeho zázračných skutkoch a vo svetle toho čo dokázal by som tvrdil, že bol naozaj nadprirodzenou bytosťou. Poukázal by som na počet zdrojov, na ústnu tradíciu atď . Prečo by mi to napriek všetkému nestačilo na to aby som historicky preukázal nadprirodzenosť nejakého človeka? Z jednoduchého dôvodu. Platí totiž staré známe: mimoriadne tvrdenia vyžadujú mimoriadne dôkazy. To však neplatí v kruhoch kde sa tak akosi odjakživa považuje viera v hovoriace hady, oživovanie mŕtvych a podobne za štandard. Píšem to teraz bez kúska irónie – je to skrátka fakt.

Konečne sa teda môžem dostať k merítu veci. Je totiž veľký rozdiel medzi tým, keď chce niekto odkryť pozadie Shakespeara ako historickej osobnosti, preto, aby skrátka o ňom viac ľudí vedelo viac, oproti tomu, keď chce niekto dôkazmi o historickosti Cézara – alebo Ježiša – začať debatu o jeho nadprirodzenosti a tým uisťovať seba a iných o pravdivosti dogiem nejakého náboženstva. Pretože, ak ide o druhú z uvedených motivácií, potom sa nikto nemôže čudovať, že v protiargumentácií použijem aj niektoré teologické argumenty. Vlastne iba ten pod posledným číslom.

Na základe toho čo máme o Ježišovom živote k dispozícií je možné tvrdiť, že nejaký učiteľ s takým alebo podobným menom niekedy pred cca 2000 rokmi existoval. Dá sa to bez toho aby niekto v odbornej obci dvíhal obočie. Keby ste náhodou nevedeli, v tých časoch bolo takých „učiteľov“ na každom kroku. Ježišov príbeh bol výnimočný v tom, ako sa „uchytil“ a stal námetom pre hnutie, ktoré sa vďaka historickým okolnostiam stalo základom pre spoločenstvo, ktoré dnes voláme cirkev. Okrem politických okolností tomu z môjho pohľadu prispelo aj viacero podstatných čŕt ľudskej povahy a vlastne aj príbeh samotný, ale o tom niekedy nabudúce.

Sú však určité fakty, na ktorých sa myslím možno zhodnúť veľmi široko a ktoré stoja proti tvrdeniu, že dokumentácia života J.K. je autentickým svedectvom:

1. Myslím, že je každému jasné, že spôsob odovzdávanie informácií v ére a v oblasti, v ktorej mal Ježiš žiť, bol problematický. Dajme si to do kontextu s tým, ako funguje informačný šum (možno ste to okúsili na vlastnej koži pri hre s názvom „telefón“ ešte na ZŠ-ke) a je jasné, že svedectvá ktoré boli napokon zapisované do nového zákona budú mať so skutočnosťou spoločné – nech nie som príliš tvrdý – len niečo.

2. Historický vývoj koncipovania biblických textov je téma sama osebe, ale dá sa s pokojom tvrdiť, že išlo o politický determinovaný proces, ktorý mal svoj mocenský význam a ktorý bol do značnej miery ovplyvnený záujmami tých, ktorí „oficiálny kánon“ tvorili, či už na začiatku alebo neskôr v rámci cirkvi;

3. Často počúvam tvrdenia typu: Ján na začiatku napísal, že bol Ján a preto historici vedia že bol Ján. Argumentácia v kruhu a čo je horšie bez akéhokoľvek výsledku. To na čom sa dá zhodnúť je, že hmatateľne a relevantne nevieme o autoroch evanjelií dokopy takmer nič.

4. Neexistujú žiadne (relevantné) mimobiblické zdroje ohľadom historickosti Ježiša Nazaretského. Existuje niekoľko preukázaných falzifikátov (napr. od Jozefa Flavia, Tacita.. teraz to vyznie že ich je sto a zámerne spomínal len dve.. no je ich dokopy možno šesť a rozsahovo sú možno na dve A4, snáď mi čitateľ odpustí, že ich vyhľadanie nechám naňho

5. Samotné biblické zdroje sa vzájomne líšia a vzájomne si protirečia v kľúčových okolnostiach Ježišovho života (narodenie, poprava v číslach, časoch, spôsoboch a väčšou časťou života úplne neopísanou). Apologétmi je toto zdôvodňované rôznorodosťou vyjadrovania ľudí o okolnostiach ktorých boli svedkom a podobne, ale keby sme šli od protirečenia k protirečeniu, dostali by sme sa minimálne k tomu, že v tých tvrdeniach panuje zmätok. Ale ak niekomu stačí že sa Ježiš niekedy narodil a niekedy nejako zomrel a medzitým vykonal zopár zázrakov – nič som nepovedal. Na dôveryhodnosti to však nepridá.

6. A nakoniec to – aspoň pre mňa – teologizujúce. Síce sa asi nechtiac dotknem všeobecnejšieho teologického argumentu, ale predstavte si na moment, že ste boh) a to nie hocaký. Je rok nula nášho letopočtu a ste Jahve – podľa možností rímskokatolícky kresťanský boh. K tomu si predstavme, že z nejakých čudesných dôvodov starý zákon tak akosi naozaj vystihuje historický vývoj ľudstva na tejto planéte (takže sa asi práve začínate cítiť ako Jahve dosť previnilo za všetky tie genocídy z minulosti 😉 a stojí pred Vami rozhodnutie: ako oznámiť ľudstvu najdôležitejšiu informáciu, ktorá jediná povedie k spáse duší všetkých ľudí. A čo logicky urobíte? Zamierite do púšte, do odľahlej Rímskej provincie, kde málokto vie písať a bude viac než problematické overiť sled udalostí, ktorými sa nové zjavenie budete snažiť ľudstvu sprostredkovať. A ja sa pýtam preboha prečo? Vyberiete si rodinu tesára fajn – nejaký cisár by vyznel príliš pompézne. No dôkaz o božskosti Ježiša bude roztrhnutá chrámová opona a zatmenie slnka na ktoré si nik iný po celom svete nepamätá? Viera sa bude šíriť popreplietaná s politikou od začiatku až do roku 2012 a počas tohto obdobia sa napácha v mene jednej pravej viery viac neľudskosti ako v mene akejkoľvek inej idei. Takto ste to ako všemohúci boh vymysleli? A výsledkom je, že ľudia dnes o 2000 rokov neskôr pochybujú, či vôbec Váš jediný syn, ktorý vykúpil ľudstvo naozaj existoval. Žmurkám na Vás očkom.. niečo tu naozaj nesedí hm? Ten teologický argument o ktorom som písal spočíva v tom, že boh možno chce aby sme si neboli istý a preto celý ten príbeh urobil taký zahmlený – ako by povedal nejeden apologéta. Lenže potom sa dostávame k tomu, prečo boh nechce aby sme si boli istí a to je na ďalšiu debatu, v ktorej to kresťania nemajú o nič jednoduchšie. Veriť v to, že všetko do seba NAKONIEC už nejako zapadne je v kontexte príliš veľkých hlúpostí totiž naozaj ťažké.

Takže čo dodať na záver? Netrápi ma potvrdenie či vyvrátenie historickej existencie J.K, napriek tomu, že som tejto otázke venoval celý tento článok. História nie je exaktná veda a vždy ide podľa mňa aj tak len o zvyšovanie či znižovanie pravdepodobnosti. Zneisťujem len pri predstave, že sa niekto domnieva, že ak urobí Ježišovu pozemskú existenciu pravdepodobnejšiu, urobí pravdepodobnejšou aj jeho nadprirodzenú podstatu.

Lebo ak niekto bude tvrdiť, že o historickosti J.K. píše len tak v rámci osvety, nevidím v tom problém ale ani príliš veľký význam. No ak prizná, že motivácia je hlbšia, poďme sa baviť o tom, prečo je Ježiš – predpokladaný syn samotného všemohúceho – historicky menej detailnou osobnosťou ako nejaký Cézar??? Vieme určite, že v prípade ak J.K. naozaj bol mesiášom, tento nedostatok nebude vyplývať z toho, že by mal Cézar vplyvnejších rodičov.