Intervallum Lucidum

Dávno som od slovenského prezidenta nepočul nejaké štátnické vyjadrenie hodné obdivu. A netýka sa to, bohužiaľ, len toho aktuálneho prezidenta. Premýšľam či vôbec nejaký náš doterajší, doma či dokonca v zahraničí, dosiahol nejaký úspech hodný obdivu. Úspech by bolo možno už to – neurobiť hanbu. Ľudia sa v poslednej dobe zabávajú na slovných a iných prešmyčkách našej hlavy štátu. A ja aj tak verím, že by boli ešte trochu radšej hrdý na svojho prezidenta no nie? Ja by som chcel byť a možno práve preto a aj z rešpektu voči tomu priamo volenému úradu, neskĺznem dnes do slastnej škodoradosti nad jeho dávnejšími či nedávnejšími prešľapmi. No jeho posledné vyjadrenie ohľadom amnestie pre Cinkotu ma primälo ku krátkemu zamysleniu sa nad kvalitou zákonov, spravodlivosťou súdov a škodlivosťou činov a rozhodnutí ľudí v kontexte drog na Slovensku.

K amnestií len toľko, že tento inštitút bol v minulosti u nás tak nechutne zneužívaný, že by mi snáď ani nevadilo, keby bol dnes využitý na oslobodenie toho, inak podľa môjho názoru na dnešnú dobu dosť dobrého, slovenského herca. Ale mám aj argumenty proti.

Stále mi to príde neskoro, začať sa sťažovať na zákony až vtedy, keď boli viackrát porušené. Na margo verejných iniciatív, ktoré sú inak božím právom každého občana, ma prekvapuje fakt, že sme akoby až teraz prišli na to, že tu máme dosť prísnu legislatívu ohľadom drog. Naozaj až teraz? Ale v poriadku – každá verejná diskusia je fajn. Len sa obávam výsledku, resp. toho že sa nedostaví.

Aj keď je to téma na osobitnú debatu, osobne by som v teórii bol za legalizáciu drog a nielen tých mäkkých. Minimálne by však musel (i) platiť tento stav celosvetovo a (ii) musel by zahŕňať kontrolovaný predaj, tak ako pri akýchkoľvek iných dnes dostupných a predávaných drogách. Keďže prvá z minimálnych podmienok je nereálna, prikláňam sa dnes v našej situácii len k dekriminalizácii prípadne legalizácii marihuany. Nedá mi ale v tomto smere odmietnuť tvrdenia o tom, že je to zázračná rastlinka, bez akýchkoľvek negatívnych účinkov, ale o tom tiež niekedy nabudúce. Ide len o to, aby sme si pripomenuli, že v tabaku a alkohole tu máme porovnateľnú ak nie oveľa väčšiu hrozbu ako v tráve. Zdanenú, kontrolovanú a legálnu.

Ohľadom kritiky súdov, ktorá je už tiež slovenským folklórom (zaslúžene či nie?), by som rád uviedol, že súdy aplikujú účinnú legislatívu a pri rozhodovaní o treste majú pomerne striktne dané, najmä pri recidíve, čo môžu uložiť. Treba si pozrieť zásady ukladania trestov. Samozrejme z povinnosti spomínam aj ľahšie či ťažšie uveriteľnú Cinkotovu verziu o zabezpečovaní dôkazov pre políciu a aj to, že je plne v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, aby vec riadne vyšetrili. Lebo viete, keď ideme do dôsledkov, neostáva nám niekedy nič iné, ako veriť tomu, že štátne orgány si svoje povinnosti splnia tak ako majú. A keď nie sú na stole veľké peniaze, dokážem im v tomto smere aj trochu dôverovať.

Ďalej počúvam, že protidrogové paragrafy sú v rozpore so slobodou jednotlivca. To je mi novinka. A viete čo? Celý trestný zákon a vôbec celé verejné právo je v rozpore so slobodou jednotlivca. Sloboda jednotlivca stojí proti právnej norme. Ide skôr o to že sloboda jedného jednotlivca stojí proti slobode druhého jednotlivca a tento konflikt je riešený práve právnymi normami. Sloboda vraha VS sloboda obete (ochrana jej života atď.). Nemôžeš len tak slobodne niekoho zapichnúť na ulici. A áno, nemôžeš slobodne chodiť s plnými vreckami pervitínu. Podľa niektorých sú drogové trestné činy bez obetí a ak prvoplánovo vidím nejakú obeť, tak je ňou „len“ sám užívateľ, ktorý sa však pre drogy slobodne rozhodol. Takže ak sloboda jednotlivca, tak len v tomto rozhodnutí. No už na povrchu tuším, že užívanie drog podporuje oveľa závažnejšiu trestnú činnosť spojenú s výrobou a distribúciou drog, kde nepochybne ide o život aj inak. Nechám však nateraz na tých, ktorí zákony pripravujú, aby si obhájili ich užitočnosť, a aj to prečo boli a sú pri tabaku a alkohole o toľko zhovievavejší.

Čo je však pre mňa rozhodujúce, v prípade ak je pravdivá pracovná verzia predmetných udalostí, je Cinkotova nepoučiteľnosť. Na „škodlivosť“ hercovho konania možno mať rôzne názory. Rešpektovať zákony aj keď sa nám nepáčia je však, myslím, stále povinnosťou, pokiaľ nenarazí na nejaký vyšší morálny imperatív, čo sa v tomto prípade určite nestalo.

Tiež pri pohári spoločensky akceptovanej drogy zvažujem spravodlivosť trestov za trestné činy ohľadom spoločnosťou neakceptovaných mäkkých drog, no nedílujem ich preto. Jednoducho rešpektujem dejinnú a spoločenskú situáciu a jej vplyv na zákonodarcov v tejto krajine. Ozaj, keby ste nevedeli zákonodarcov si volíme každé štyri roky. Nebodaj ste nečítali volebný program pred hádzaním obálok. Nebodaj sú nároky na politické strany v tejto krajine a tlak verejnej mienky stále v plienkach. A zákony sú tak výsledkom verejnej mienky či práve jej neexistencie. Ale to už je symptóm doby.

Je to životná tragédia jedného človeka a nie je mi príjemné v takých situáciách, pripomínať niekomu do akej miery si za to môže sám (medzi riadkami som sa tomu asi nevyhol). Je mi totiž fakt ľúto Dušanovho talentu a tak vôbec. No nezabúdam na to, že takéto tragédie sa dejú často. Ľudia chodia do basy za trávu, ak si nedajú poradiť a ak práve nie sú známi, nikto po nich ani neštekne.

Napriek tomu, že som Dušanovi nič nedaroval – celkom narovinu – nechcem si ani predstaviť aké náročné bude vysvetľovať svojim deťom, aby neskúšali šťastie. Ako by som vysvetľoval policajtom a sudcom, že môj syn je len blbý fagan a ako by som dúfal, že nachvíľku zabudnú na svoje zákonné povinnosti a prižmúria oko. Niekto totiž spraví záznam v registri niekomu za mladickú nerozvážnosť a ani pri tom nepohne brvou.

Určite to nie je prvý ani posledný raz, kedy by sa dalo lamentovať nad dobrotou a spravodlivosťou rozsudku, ktorý niekomu zničil život. A ak chceme nájsť vinníka, hľadajme ho v spoločnosti, lebo áno sú to naše zákony dámy a páni, sú to naše politické strany – naši volení zástupcovia – naša väčšina. A ak chceme hľadajme vinníka aj v Dušanovom dešpekte voči zákonu. Predsalen už nemá 15 rokov a svojich 15 minút slávy mohol stráviť aj príjemnejšie. Napriek všetkému držím palce jemu, nám a aj našim deťom, aby boli rozumní a rešpektovali zákon aj keď sa im nepozdáva. Očividne sa to občas oplatí.